Keď som mala 16 rokov, bola som veľmi usilovné dievča, veď som si našla nový životný cieľ: Rozhodla som sa stať sa lekárkou! Iba otec pochyboval, tak veľmi chcel, aby som bola vedcom - fyzikom. No aj všetci okolo hovorili: "Dievča. Židovka. Tá má dvere do lekárskeho inštitútu zatvorené." No ja som sa neznepokojovala a odpúšťala som im neinformovanosť, lebo jednoducho ešte nepoznali moje hlavné heslo: "Cez tŕne ku hviezdam".

Vstávala som o 6. hodine ráno, sadla som si za knihy, potom škola, po škole zase knihy a tak až do 11. hodiny večer každý deň. Vyrastala som ako čudné dieťa, bez priateľov a chlapci, tí ma jednoducho nezaujímali. Ustavičný tlak štúdia, snaha byť vždy prvá, ukončiť školu s medailou... môj organizmus bol v neustálom strese. A to sa nezaobišlo bez trestu.

V daždivý májový deň som šla pred skúškou na konzultáciu. Vracala som sa v lejaku. Keď som prišla domov, nijako som sa nemohla zohriať. V noci som dostala horúčku 40 C. Obvodná lekárka skonšatovala, že som prechladla a liečili ma na banálne prechladnutie. O desať dní sa mi pri nose objavila prvá lymfatická uzlina. Potom sa uzliny spustili pozdĺž šije. Začali sa rýchlo šíriť, čo veľmi rýchlo zhoršilo môj stav. Povedala som si, že táto choroba je maličkosť a nemám čas chodiť na vyšetrenia. Pokračovala som v štúdiu a pripravovala sa na lekársky inštitút. Ale teplota neklesala, tak mi dovolili navštevovať tri predmety denne. Potom boli vstupné skúšky do inštitútu. Pretože som bola medailistka, na prijatie mi stačilo dostať jednu jednotku na prvej skúške. Na počudovanie som dostala dvojku z fyziky a namiesto jednej skúšky som musela absolvovať všetky predmety. Po vstupných skúškach som konečne mala čas na vyšetrenie a biopsiu lymfatických uzlín. V deň, keď vyvesovali zoznamy prijatých na Minský lekársky inštitút, prepustili ma z nemocnice na potvrdenie. Svietilo slnko, bol jasný jesenný deň. Otec prišiel do inštitútu ako prvý. A my s mamou sme boli po výsledky z histológie, pretože ich vyhotovovali v inej nemocnici. Dali mi do rúk "CA" (rakovina) hornej čeľuste. V tej chvíli som nechápala, že je to rozsudok smrti, a pot sa mi zradnými prúdmi lial po tele, pocit strachu ma prikoval a nezmohla som sa na slovo. Až o dva týždne som sa dozvedela, čo znamenajú tieto dve latinské písmená...

Potom sme s mamou mlčky docestovali električkou k lekárskemu inštitútu. Naproti nám kráčal otec ráznym krokom (v minulosti bol dôstojníkom) a radostne volal: "Dievčatá, šite biele plášte!" Ale večer som začula mamu, ako plakala v kuchyni a šepkala otcovi výsledky histológie. Ráno ma odviezli k profesorovi Seržaninovi, ktorý v mojej prítomnosti povedal mame: "Musíme odstrániť oko a hornú čeľusť. V tomto veku choroba postupuje veľmi agresívne..."

Od tej chvíle som sa nachádzala akoby vo sne. Stav sa zhoršoval nie po dňoch, ale po hodinách. Lymfatické uzliny na šiji ma jednoducho dusili, no moji rodičia sa nevzdávali. Mama povedala, že ak je súdené - dieťa prežije, ale odstrániť oko a hornú čeľusť nedovolí. Na druhý deň ráno si otec obliekol vojenskú uniformu (hoci vtedy už bol vo výslužbe) a odleteli sme do Vojenskej lekárskej akadémie v Leningrade. Za veľkú sumu peňazí, o ktorej som sa dozvedela až po niekoľkých rokoch, ma dali do chodby oddelenia "Otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku" Vojenskej lekárskej akadémie.

V noci som samozrejme nespala. Ohromili ma dve veci: prvá - krik, ktorý vychádzal z izieb, druhá - na oddelení sa liečili veľmi čudní ľudia s "chobotmi", ktoré začínali na ruke a končili na tvári (neskôr som sa dozvedela, že je to plastika podľa Filatovova). Zrána mi od prievanu teplota vystúpila na 40 C. Pri vizite, keď ku mne prišla skupina lekárov, profesor Kabakov povedal: "Opilcov umiestňujete do izieb a taký ťažký prípad ste dali na chodbu?" Biopsia bola naplánovaná o týždeň, pretože teplota neklesala. Začali zúfalé dni očakávania. Mama odišla z práce a sedela pri mne. Každý deň mi rozprávala nové anekdoty a vtipné historky. Ani slovo o chorobe, či prognóze ochorenia. Až keď som sa sama stala matkou, mohla som oceniť silu a energiu tejto neobyčajnej ženy. Poznala všetkých na oddelení, od hlavného lekára až po zdravotnú sestru, pritom vždy sršala energiou a bola pevne presvedčená, že môže všetko. Prvá biopsia bola naordinovaná cez ústnu dutinu. Urobili mi iba lokálne umŕtvenie. Keď vošli do prínosovej dutiny, nastali komplikácie. Operácia "do živého" trvala dve hodiny. A keď začali oškrabovať kosť, kričala som tak, že sa zbehlo celé oddelenie. Za hystériu som dostala hlasné zaucho. Po návrate na izbu som povedala mame, že nenávidím túto prekliatu chorobu, "starenku-upírku". Presne o týždeň sa mala operácia zopakovať, lebo začala hnisať kosť. Pamätám si zápach hnisajúceho mäsa, ktorý ma prenasledoval dennodenne. Stále ma trápila bolesť. Prestala som jesť. Anestetiká účinkovali maximálne hodinu, a potom ma vlna bolesti zachvátila s ešte väčšou silou. Akútne sa rozširujúci nádor ma dusil, jeho tlak sa neustále zväčšoval a spúšťal sa dole po šiji. Naordinovali mi ožarovanie pred operačným zákrokom v nádeji, že nádor sa zmenší, preto ma premiestnili na oddelenie hematológie. Začala sa chrípková epidémia. Mamu prestali púšťať. Zavčasu sa stmievalo. Stála som pri okne a slzy samoty, strachu a zúfalstva mi stekali po lícach spolu so snehom, ktorý padal vonku. Začali ma voziť na ožarovanie, presnejšie, chodila som tam sama, vo vojenskom prešívanom kabáte, služobných kapcoch, ktoré boli určené pre dospelého muža, naspäť ma odvážali na invalidnom vozíku. Počas procedúry ma nechávali samú v izbe s hrubými stenami tmavo pieskovej farby. Na moje unavené telo pritláčali olovený plášť tak, že som sa nemohla pohnúť. Na tie časti tváre, ktoré nemali byť ožiarené, prikladali platne hrubej olovenej gumy. Keď ma nechávali samú na niekoľko minút, zdalo sa mi, že padám do tmavej jamy a nemôžem sa odtiaľ dostať von, pretože okraje jamy boli kolmé a hladké. Nazdávala som sa, že procedúra ožarovania pred operáciou nikdy neskončí.

V tom čase sa rozhodli, že mi dajú hormóny (dexamethanose). Moja vytrvalá mama dokázala priviesť z Moskvy do Leningradu profesora histológie Križižanovského, ktorý potvrdil diagnózu - lymfosarkóm. Operáciu odkladali, pretože nádor bol spojený s krčnou tepnou a nezmenšil sa ani po röntgenoterapii. Šance podrobiť sa radikálnej operácii, t.j. odstrániť celý nádor boli nulové. Objavili sa vedľajšie účinky hormonálnej terapie. Telo opuchlo, tvár sa podobala na mesiac, bola pokrytá čiernymi páperovými chlpmi a výsledkom predávkovania hormónmi boli hnisavé vyrážky, ktoré sa postupne menili na chrastu, čo pokrývala celé telo. Pridala sa tachykardia, dýchavičnosť, bolesti v kostiach a slabosť. Pamätám si, ako som začala jesť všetko zaradom: chlieb, sladkosti, kompóty, dokonca aj nemocničnú polievku. Čakala som, kedy príde moja mama s balíkom, ale ešte viac som čakala na to, kým odíde, aby som mohla zjesť všetko bez rozdielu. Bola nastolená otázka o preložení do Onkologického centra Piesočné, pretože som bola v nemocnici už viac ako šesť mesiacov. Dospela som: každý deň okolo mňa umierali vojaci, dôstojníci, ich manželky. Na týchto oddeleniach sa nenachádzali deti, pretože to bola Vojenská lekárska akadémia. Lekári sa dostali do slepej uličky: choroba postupovala, röntgenoterapia nepriniesla žiadne výsledky, hormonálna terapia vyvolala iba komplikácie. Prepustili ma domov zomrieť. Už som nechodila sama. Nosili ma na rukách. Keď sme sa vrátili domov, ležala som v obývačke a prichádzali k nám priatelia a príbuzní, aby sa rozlúčili. Všetci odchádzali s plačom. Presne tri dni moja mama vydržala túto hrôzu. Na štvrtý deň objednala letenky do Leningradu. Neviem si predstaviť, koľko úsilia vynaložila na to, aby ma po druhýkrát dala do Vojenskej lekárskej akadémie a presvedčila profesora Kabakovova, aby ma znova operoval. Večer pred operáciou ma celé oddelenie nahováralo, aby som si odstrihla vrkoč. Povedala som: "NIE!" Do slovíčka nie som vložila všetku silu svojho odporu k smrti.

Keď ma viezli na operáciu, hlavu mi museli ovinúť plachtou, pretože do čiapočky sa nezmestil hrubý vrkoč. Ráno prišiel otec a obul mi na jednu nohu bielu a na druhú červenú topánku. A povedal: "Dcérenka, aby si ich úplne zodrala!"

Operácia trvala osem hodín. Otec fajčil "Belomor", jednu cigaretu za druhou. Myslím, že je nemožné predstaviť si, ako moji rodičia stáli okolo operačnej sály tie dlhé nekonečné hodiny. O päť a pol hodiny, v návlekoch, čiapočke, maske vyšiel profesor Kabakov, zhodil gumené rukavice na podlahu a povedal: "Koniec, dotkol som sa krčnej artérie, minúty dievčatka sú spočítané."

Ale boh ma neopustil. Neviem ako (myslím si, že nikto nevie), odhliadnuc od toho, že vtedy ešte v Rusku nebol šicí materiál na cievy, "zaplátali" artériu. Až po dve a pol hodine ma vyviezli z operačnej sály. Mama hovorila, že ma viezli nohami napred ako mŕtvolu a umiestnili ma do izby odsúdencov na smrť. Do tejto izby vozili iba umierajúcich. Mama ma chytila za ruku a povedala, že som živá. Vtedy otec stratil vedomie. Pamätám si, ako sa nado mnou skláňali lekári. Volali na mňa: "Nona, Nonka, počuješ!" Inštinktívne som prudko zodvihla hlavu a zacítila, ako sa pod obväzmi roztiekla horúca tekutina. Mama hovorila, že obväz sčervenel od krvi. Lekári sa pustili do hľadania žily aby podali krv alebo fyziologický roztok, no všetky žily skolabovali, t.j. steny sa zlepili. Nikto nerátal so šťastným koncom.

Hneď začali pripravovať operačnú sálu na venesekciu (chirurgické otvorenie žily). V izbe zostala zdravotná sestra, ktorá zmývala podlahy, ukázalo sa, že je študentkou lekárskeho inštitútu. Podišla ku mne, pokojne začala hľadať žilu a... trafila! Tak som ostala nažive. Mladý organizmus, bez ohľadu na to, že na piaty deň sa zapálili všetky ostatné lymfatické uzliny a začali ma znova dusiť, pokračoval v zúrivom boji za život. Profesor Kabakov povedal: "Teraz ju môže spasiť iba chemoterapia".

Mama dostala za valutu "Vinblastine", prostriedok na uskutočnenie chemoterapie. Začali sa procedúry a k mojej dýchavičnosti sa pridal pocit vyčerpania z nevoľnosti a vracania. Čakala som, kedy sa skončí deň, ale nevoľnosť a vracanie neprechádzali ani v noci. Uvoľnenie nastalo len na jednu-dve minúty po vracaní. Za týždeň chemoterapie sa zo mňa stala kostra s čiernymi kruhmi pod očami a s obrovským nádorom na šiji. Tvár bola pokrytá čiernymi páperovými chlpmi ešte po hormonálnej terapii. Vlasy vypadávali v chumáčoch, môj parádny vrkoč sa zmenil na tenučký vrkôčik. Zrkadlo zložili a odniesli z mojej izby. Choroba neustupovala.

Z pohľadu konvenčnej medicíny sa urobilo všetko!

To by bol koniec nádejám pre mnohých, no nie pre moju mamu. Dozvedela sa, že existujú alternatívne metódy liečby a obrátila sa na v tom čase v Leningrade najznámejšiu ženu - lekárku. ktorá ovládala metódy akupunktúry. Od nej sa dozvedela niečo o čínskej medicíne, ktorá je založená na rovnováhe energie Jin a Jang. V Číne sa už v tom čase pokúšali liečiť rakovinu akupunktúrou. Táto lekárka povedala, že keď ma prepustia, zoberú ma na akupunktúru. No moja mama nemohla čakať. Keď uvidela na chodbe Vojenskej lekárskej akadémie prechádzať okolo čínskych lekárov - stážistov, spýtala sa, či ovládajú metódy akupunktúry. Títo stážisti priviedli svojich dvoch čínskych kamarátov. Prichádzali v noci, keď odchádzali všetci lekári. Počas dvoch týždňov mi čínski lekári vpichovali neznámy roztok do bioaktívnych bodov rúk. Vysvetľovali, že zavádzajú cudzorodú tekutinu, aby dali impulz organizmu, stimulovali jeho vlastné rezervy, a tak telo začne bojovať.

Zostala som nažive. Pamätám si každý deň, kedy ma zožierala choroba a ešte si pamätám sladkastú vôňu krutej smrti.

Odvtedy presne viem, že ten, kto bojuje o život, aj pri nevyliečiteľných chorobách - zostane žiť. A veľmi dôležité je, aby spolu s ním bojovali aj silní, rovnako zmýšľajúci ľudia. Preto sme pripravení ísť s každým, kto je pripravený bojovať za svoj život...

“Produkty „Dr. Nona”, tento neveľký darček, chcem venovať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc.

Ľuďom, ktorí strácajú posledné iskričky nádeje. Ľuďom bezbranným, ktorých pred tvárou smrti nemá čo ochrániť.

Takým ľuďom, aká som bola sama. Vďaka tomu som prežila.

To je cieľ môjho života!!!”

Dr. Nona Kuchina